Mor králikov - nový typ pôvodcu.

Králičí mor, tiež známy ako kalicivírusová choroba alebo vírusová hemoragická choroba králikov, označovaná ako RHD, je vysoko nákazlivé a smrteľné ochorenie, ktoré postihuje ako voľne žijúce, tak aj domáce králiky. Infekčný agens zodpovedný za chorobu je vírus hemoragickej choroby králikov (RHDV), patriaci do čaľade Caliciviridae, rodu Lagovirus. Vírus infikuje iba králiky a v niektorých krajinách bol dokonca použitý k regulácii ich počtu v prírode. V posledných rokoch sa zaznamenal výskyt až dvoch rôznych vírusových kmeňov RHDV a nový RHDV2. Práve výskyt nového kmeňa RHDV2, identifikovaného po prvýkrát vo Francúzsku v r. 2010, vyvoláva obavy chovateľov králikov v celej Európe, nakoľko sa šíri relatívne rýchlo a spôsobuje, podobne ako doterajší RHDV, veľké straty v chovoch. Navyše dostupnosť špecifickej vakcíny je zatiaľ obmedzená jednak ponukou (2 výrobcovia), tak aj vysokou cenou...

Hemoragická choroba králikov je z patologického hľadiska ťažký zápal pečene (hepatitída)  postihujúci domáce aj divé králiky druhu Orictolagus cuniculus (králik európsky). Iné druhy králikov a ani zajace nie sú na pôvodný vírus RHDV citlivé. U európskeho zajaca hnedého sa vyskytuje príbuzné ochorenie označované ako EBHS, ktoré ale spôsobuje iný zástupca rodu lagovírus. V prípade nového kmeňa králičieho moru RHDV2 sa však ukazuje, že je schopný vyvolať chorobu aj u niektorých druhov zajacov (Lepus capensis, Lepus corsicanus).

V prípade pôvodnej infekcie RHD sú postihnuté jedince staršie ako 6 – 8 mesiacov. Mladé králiky sa javia voči infekcii ako prirodzene odolné. Jedná sa o bezpríznakovú (subklinickú) infekciu so špecifickou humorálnou (protilátkovou) odpoveďou.

RHDV2 je mutovaná forma pôvodného kmeňa, od ktorého sa líši nasledujúcimi vlastnosťami:

·         Králiky infikované RHDV2 nevykazujú typické klinické príznaky a preto je choroba ťažšie rozpoznateľná.

·         K úhynu pri RHD2 dochádza neskôr, a to 3 – 9 dní po infekcii (namiesto 2 – 6 dní), čo je dôležité z hľadiska karantény.

·         Mortalita v prípade RHD2 je o niečo nižšia (5 – 70%) oproti klasickej forme RHD (80 - 90%).

·         Postihnuté bývajú aj jedince mladšie ako 4 týždne.

·         Diagnostika je možná post mortem, a to na základe genetických testov (PCR) ktoré sa odporúčajú pri náhlych nevysvetliteľných úhynoch.

·         Aj keď je RHDV2 menej virulentný než pôvodný RHDV, jeho problematická včasná diagnóza v skutočnosti znamená, že ochorenie sa môže vyskytovať a šíriť dlhšiu dobu bez akýchkoľvek viditeľných známok infekcie.

Problémom pri oboch nákazách je vysoká odolnosť pôvodcov v prostredí, obzvlášť v biologickom materiáli, kde je infekčný agens chránený. Preto sú vysoko rizikovým materiálom mäso nakazených králikov, ich exkrementy, kože a podobne.

Samotný vírus prežíva pri teplote 50°C až jednu hodinu. Ako väčšina vírusov, prežíva aj mraziarenské teploty. Odolný je aj voči zmenám pH v rozmedzí 3,0 – 10,0. pH nad 12 ho spoľahlivo ničí.

Kvôli nižšej virulencii nového kmeňa RHDV2, nákaza môže prebiehať aj subklinicky resp. u niektorých zvierat môže dôjsť až k uzdraveniu. Taktiež vakcinácia (najmä opakovaná) proti pôvodnej forme RHDV môže, podľa referencií z veterinárnej praxe, vykazovať ochranu aj proti novému kmeňu RHDV2. Vysvetľuje to blízka genetická príbuznosť oboch kmeňov, pričom v sekvenciách kódujúcich kapsidový proteín vírusu VP60 je iba malá odlišnosť, čo spôsobuje ich antigénnu podobnosť a možnú „krížovú“ reakciu protilátok proti RHDV a RHDV2, s ktorou sú skúsenosti z viacerých európskych fariem. Naproti tomu kmene izolované v Austrálii vykazovali podstatne vyššiu mieru odlišnosti a vakcinácia proti pôvodnému kmeňu RHDV nijako nechráni proti infekcii RHDV2.

Parenterálna (injekčná) vakcinácia, všeobecne, navodí iba protilátkovú imunitnú odpoveď, ktorá zviera ochráni pred príznakmi, avšak nenavodí slizničnú imunitnú odozvu (chýba produkcia IgA protilátok). Pritom iniciačná fáza infekcie prebieha práve v sliznici čreva, kde dochádza aj k množeniu a vylučovaniu vírusu do prostredia. Z tohto dôvodu je stále diskutabilná infekčnosť zvierat, ktoré prišli do styku s infekciou a neochoreli, resp. chorobu prekonali.

Na základe uvedených informácií, je potrebné klásť hlavný dôraz na prevenciu formou zoohygienických opatrení a obozretnosti pri nákupe a zaraďovaní nových zvierat do chovu. Najmä zvieratá pochádzajúce z rizikových krajín by mali bezpodmienenčne prechádzať karanténou, ktorá musí zohľadňovať vysokú odolnosť vírusu v prostredí.

Profylaxia sa môže v našich podmienkach opierať aj o využitie vakcín proti  pôvodnému variantu RHD s opakovanou dávkou vakcíny, ktorú odporúčajú aj praktickí veterinárni lekári v Európe.